www.facebook.com/daniel.imriska
www.instagram.com/ing.sharky/
www.youtube.com/ingsharky
ireporter.rtvs.sk/videa/profil/daniel-7
www.flickr.com/photos/ingsharky/albums
https://twitter.com/IngSharky
skladanie prísľubov
Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa saleziánska rodina rozrástla o päť nových saleziánov spolupracovníkov.
Po kázni nasledovali samotné prísľuby saleziánov. Na záver svätej omše zazneli poďakovania a pekné chvíle boli ešte zväčnené spoločnou fotkou. Po svätej omši nasledovalo agape v školskej jedálni SOŠ sv. Jozefa Robotníka.
fotky nájdete na adrese: https://flic.kr/s/aHskNzyXts
Prihlášku na CechCamp môžete stiahnuť tu: https://goo.gl/Anbw87
Videa z CechCampu nájdete tu: https://goo.gl/EHBaXx
Fotky z CechCampu nájdete tu: https://goo.gl/5Jhd3E
Osem hodín večer a my prichádzame na chatu. Auto pomaly stúpa kľukatou lesnou cestou. Blížime sa k lúke pred chatou a na lúke… jelene. Auto zastane, jelene sa pohnú. Vezmem mobil, všetko tmavé. Chytím fotoaparát, jeleňov nikde. Bežím poza chatu, jelene si pomaly kráčajú po lúke. Mám pár tmavých, rozmazaných záberov. Ale mám ich a sú moje.
V dnešnej dobe, kedy môžme zájsť do ZOO, nafotiť zvieratá z dvoch metrov, zájsť do obory, kde sú ich stovky, možno tisíce, v dobe, keď je možné si stiahnuť naozaj kvalitné zábery z internetu, ľudia točia, fotia a vešajú na facebook rozmazané zábery z mobilu. Prečo? Lebo sú autentické, sú ich. Sú to ich zážitky, ich spomienky o ktoré sa chcú podeliť.
A tak ráno vstávam o niečo skôr a vyrážam na lov záberov. Na neďalekej lúke vyplaším srnku, ale počkám si ju vďaka zoomu na lúke vedľajšej. Blúdim po lese, fotím východ slnka a vraciam sa bez záberov zvery. A kúsok od chaty vyplaším ďalšie dve srnky. Večer nastrážim pascu, samozrejme kamerovú, ale nádherné jelene sa pasú na vedľajšej lúke. No neodchádzam naprázdno, dve srny sa pasú rovno pod kamerou. Ráno si opäť privstanem, nastavím kameru, prechádzam sa lesom s foťákom v ruke. Po dvoch hodinách sa vraciam ku kamere, a možno zo 3 metre od nej vyplaším zaľahnutú srnku. Tá ešte cestou lesom vyplaší spiacu sviňku. A tak sa idem pozrieť na miesto, kde vraj zvyknú divé svine spávať. Samé blato, samá stopa, trochu hluku v kríkoch, a zrazu ticho, svine nikde.
Víkend končí, záberov je málo a nekvalitných, zato spomienky sú pekné a kvalitne. Ranné a večerné prechádzky možno iba odporučiť. A ak niečo zaznamenáš, hoci “nekvalitne”, spokojne sa podel. A pridaj k tomu aj svoj príbeh, svoj zážitok. Dovidenia v lese priatelia ;)
Predstavte si, akú radosť spôsobíte, ak zahlasujete ;)
Vďaka všetkým, ktorí hlasovali v prvom kole, vďaka všetkým, ktorí nás posunuli do finále. Opäť je potrebné zadať svoje meno, email a pridať k tomu aj svoju adresu (vďaka organizátorom, že sa snažia spraviť súťaž férovejšou).
Následne zadajte poradie videí podľa obľúbenosti. Ak môžem skromnú prosbu, prvé miesto by mohlo byť napríklad I. Tichánek, V. Běhálek, M. Rolček, S. Stepek, O. Bebjak, Š. Kozák ;)
Poprosím o preposlanie (sorry, nerád spam, ale výnimka ;) zdieľanie a hlavne hlasovanie. Veľká vďaka za každú podporu, hádam sa to podarí ;) Dano Imriška – Sharky
PS1: Kto nevie o čo ide, prikladám odkaz na predchádzajúci článok.
PS2: Hlasovať možno na adrese http://safi.tvlux.sk/videa
PS3: 27. februára 2018 môžete vidieť našich “filmárov” naživo v relácií Doma je doma na TV Lux o 17:30 hod. ;)
Pôst je čas, kedy sme otvorenejší pre konanie dobrých skutkov a o jeden by som ťa rád požiadal.
Naši žiaci a učitelia sa zapojili do súťaže organizovanej TV Lux. Ak môžeš, zahlasuj na adrese: http://safi.tvlux.sk/. Po odoslaní formulára so svojim mailom, menom a mestom, v ktorom žiješ, je potrebné ešte kliknúť na odkaz, ktorý ti príde na mail ako potvrdenie hlasovania.
Na stránkach TV Lux sa píše: “Víťaz tejto súťaže získa fotoaparát Nikon D3400 a z jeho farnosti navyše prinesie TV LUX priamy prenos svätej omše na náklady televízie. Dodané videá vyhovujúce technickým a obsahovým nárokom televízie budeme následne vysielať.”
Máš teda možnosť podporiť:
A okrem iného spravíš radoť mnohým ľuďom, aj mne :)
Požehnaný pôstny čas, radosť v srdci a pokoj na duši praje a za tvoj čas ďakuje Daniel Imriška SDB – Sharky ;)
Poprosím o zdieľanie, preposielanie a hlasovanie, vďaka ;)
mysli pozitívnePo úvodnom požehnaní sa partia mladých spolu so saleziánmi pôsobiacimi na SOŠ sv. Jozefa Robotníka vydala na cestu za Titusom Zemanom. Na stanicu sme dorazili v predstihu, našťastie vlak meškal a tak sme si mohli čas čakania ešte o chvíľu predĺžiť :) Jeden z účastníkov mal obavy, či sa v našom vagóne bude nachádzať WiFi. Podľa zakúpenej miestenky sme mali sedieť v 12. vozni. Ponáhľame sa po peróne, vozeň 8, 9, 10, 11, nič :) Keď vám chýba vozeň, zrazu vám WiFi akosi chýbať prestane :) Našťastie sa daná situácia netýkala všetkých účastníkov akcie, tak sme si aspoň veci zložili pri inej partii a cestu sme plánovali prečkať v uličke. Sprievodkyňa ale o celej situácii vedela a vybavila nám náhradné sedenie i keď sme boli trošku rozptýlení po 11. vagóne. Zaujímavý úvod bol teda za nami a všetko dobre dopadlo.
Ďalšie prekvapenie nás čakalo, keď sme vystúpili z vlaku. Náš direktor, Paľko, i keď nastupoval iba s batohom, vystupoval už s dvomi škatuľami plnými rôznych dobrôt. Evanjelium nás povzbudzuje konať dobré skutky v skrytosti a to sa niektorým ľuďom 
naozaj darí, v tomto prípade vďačíme za túto milú pozornosť dobrovoľníčkam dona Bosca. Pre menej informovaných, ide o Sekulárny inštitút Dobrovoľníčok dona Bosca (VDB), ktorého členky oslávili 20. mája sté výročie svojej existencie vo svete. Viac sa o nich môžete dozvedieť i na našej saleziánskej stránke. Dobročinnosť a vďačnosť by mali mať k sebe veľmi blízko, tak i my ďakujeme za tento prejav lásky k blížnemu ;) Ďakujeme aj Terke, ktorá nám priniesla lístky na autobus až na vlakovú stanicu a všetkým ktorí nám akýmkoľvek spôsobom pomohli, či už viditeľne alebo v skrytosti ;)
Presunuli sme sa na miesto nášho ubytovania. Už pred budovou školy nás vítali známe tváre – Nancy, ktorého novým pôsobiskom sa nedávno stalo saleziánske stredisko v Partizánskom, spolu s mladými. Ubytovala nás a starala sa o nás Martina, animátorka z Partizánskeho, ktorá už 5 rokov pracuje v Spojenej škole svätej rodiny, našom dočasnom domove, za čo jej i škole ďakujeme ;)
Po krátkom občerstvení sme sa presunuli do katedrály – Dómu sv. Martina, kde bola modlitbová vigília. Pri pohľade na to množstvo ľudí, ktorí tu neboli iba náhodne, ktorých niečo spájalo, ktorých Niekto spájal, človek pocítil silu spoločenstva, silu rodiny, saleziánskej rodiny. Krásny pohľad bol najmä na to množstvo mladých, lebo oni sú našou budúcnosťou a nádejou.
Z vigílie sme sa vybrali na prechádzku Bratislavou, zavítali sme na hrad, kde nám pán riaditeľ porozprával čo to z minulosti a ukázal okolie Bratislavi, kam len oko v týchto nočných hodinách dovidelo :) Po spoločnej fotke pri Národnej rade Slovenskej republiky sme sa pomaly pobrali peši späť na miesto nášho ubytovania. Za nami bol pekný deň a pred nami deň D, t.j. deň vyhlásenia Titusa Zemana za blahoslaveného.
Ako každý správny kresťan, i my sme náš deň začali modlitbou. Krátko pred nami sa tu, v školskej kaplnke, modlili mladí z Ludrovej s pánom farárom Jánom Garajom, možno poznáte – Don Bosco Tour. Posilnili sme dušu a následne i telo a vydali sa do Petržalky, na 
priestranstvo pri Kostole Svätej rodiny, miesto blahorečenia saleziána, kňaza, dona Titusa Zemana, mučeníka za duchovné povolania. Cestou ešte niektorí chalani poskytli rozhovor pre Rádio Lumen a blahorečenie mohlo začať. Sávnosť to bola naozaj pekná, organizátori si dali záležať a pripravili umelecky ladený program i pred samotným blahorečením.
Neviem či to bolo tou rannou modlitbou, ale dobrý Pán Boh nás požehnával na každom kroku. Po samotnej pontifikálnej svätej omši sme kráčali na Mamateyku, kde pre nás saleziáni spolupracovníci, konkrétne pani Katka s manželom a sestrou, pripravili chutný guláš. Cestou sme mali možnosť stretnúť kardinála Jozefa Tomka, otca arcibiskupa Stanislava Zvolenského a biskupa Jozefa Haľka. Možno poznáte jeho minútové videá, ak nie, pozrite si ;)
A že nás Pán Boh požehnával, je takmer isté, lebo popri jedení perfektného gulášu a zapíjaní kofolou, nás znenazdajky vyrušila jednoduchá správa. Poďte sa odfotiť s Titusom. Išli sme za Titusom do Bratislavy a on nám to oplatil, prišiel za nami na Mamateyku. A tak sme mali možnosť stráviť s ním pár minút, pomodliť sa i odfotiť s relikviami.
Nasledoval mládežnícky program v Hant aréne. Podnetov na zamyslenie i na modlitbu bolo dosť, bol to kultúrny i duchovný zážitok. No mňa oslovilo možno viac niečo, čo vidno nebolo. Vraví sa že náhoda neexistuje, no predsa… rovno pred nás si sadol Géza, spolubrat, koadjútor, z Maďarska. Ovláda mnoho jazykov, no napriek tomu sme moc slov neprehodili, lebo slovensky toho zatiaľ veľa nevie :) Podobné stretnutia ma vždy motivujú k učeniu sa jazykov, no malokedy mi to vydrží, každý deň prináša dosť vecí, ktoré človeka odvedú od podstaty. No i keď sa mi to moc nedarí, rád by som povzbudil teba, milý čitateľ, milá čitateľka, pokiaľ si sa dočítala / dočital až sem, zdá sa že trpezlivosť ti nechýba, uč sa jazyky. Pre stretnutie nie je možno ani tak dôležitá fyzická vzdialenosť, ako možnosť dohovoriť sa. Aspoň sa snaž v tom napredovať ;)
Na druhý deň sme sa zúčastnili ďakovnej svätej omše, kde sme mali možnosť odfotiť sa s hlavným predstaveným saleziánov. Možnosť by tu bola aj na krátky rozhovor, len ten jazyk :)
Samozrejme vecí, ktoré ma oslovili, bolo viac, omnoho viac, než som tu predstavil. Bol to naozaj taký požehnaný víkend. Ale ľudia majú radi čísla a keďže číslo sedem je číslo plnosti, zvolil som sedem oslovení i keď pôvodne som vlastne zamýšľal iba 5, lebo číslo 5 žije :)
Odkazy:
Source: To nevysvetlíš, to musíš zažiť
Už iba mesiac ostáva žiakom posledných ročníkov základných škôl, aby si vybrali prostredie, ktoré ich dokáže najlepšie pripraviť pre ďalší život. Stredná odborná škola svätého Jozefa Robotníka v Žiline v sebe spája odbornosť a výchovu v duchu preventívneho systému svätého Jána Bosca, zakladateľa saleziánov.
Mladí majú možnosť vyučiť sa remeslu i získať maturitu. Brány školy už opustilo mnoho úspešných murárov, stolárov, autoopravárov i grafikov digitálnych médií, ktorí sa radi vracajú na pravidelné stretnutia bývalých žiakov tejto školy.
Okrem kvalitného vzdelania ponúka i pestrú paletu mimoškolských aktivít a záujmových krúžkov (pozri ročenky školy).
Aktuálne dianie na škole i mimo nej môžete sledovať na oficiálnej stránke školy i na našej facebookovej stránke.
Chceš vedieť v čom sa ukrýva tajomstvo úspechov našich žiakov? Prihlás sa na našu školu. To nevysvetlíš, to musíš zažiť. Tešíme sa na stretnutie.
Kolektív saleziánov a zamestnancov SOŠ sv. Jozefa Robotníka v Žiline
PS: Kritériá pre prijímacie konanie do 1. ročníka pre školský rok 2017/2018
video zo stretnutia koadjútorov – saleziáni v TV Noe a v bani Landek
Takto zvyknú začínať články na webe s nádejou, že náhodného návštevníka zmenia na čitateľa, pokiaľ možno pravidelného. Čo sme však zažili, bolo v prvom rade stretnutie, stretnutie osôb navzájom medzi sebou, stretnutie sa s Bohom a budovanie vzťahov.
No videli sme popri tom aj mnoho zaujímavého. Navštívili sme TV Noe – televíziu dobrých správ, kde sme mali možnosť nahliadnuť do ponúkaného programu, zákulisia i do samotných priestorov, kde vznikajú programy pre naozaj pestré skupiny divákov. Sfárali sme do bane Landek, videli a tak trochu, zľahka, i pocítili, aspoň zo spomienok sprievodcov, i ťažký život baníkov a banských záchranárov. A zaspomínali si i na bratov koadjútorov, ktorí nám darovali svedectvo svojho života, verného Bohu, bratom, mladým a svojmu povolaniu.
Ďalší obľúbený začiatok článkov. Žiť sa dá v rôznych spoločenstvách od malej rodiny až po veľké komunity, aj pracovať sa dá rôzne a na rôznych miestach, vrátane práce s mládežou. Dokonca môžete pracovať v štýle dona Bosca a pritom sa nemusíte stať zasväteným, rehoľníkom, saleziánom. Jediným dôvodom je teda Božie volanie a naša odpoveď, túžba a rozhodnutie žiť pre Boha a pre ľudí podľa projektu, ktorý pre nás Boh pripravil a odovzdal nám prostredníctvom dona Bosca.
Ak teda v tvojom srdci vyklíčilo semienko povolania, ak si vo svojom srdci pocítil / pocítila túžbu odovzdať sa Bohu naplno, poraď sa s kňazom; ak ťa Boh volá do zasväteného života, poraď sa so zasvätenou osobou vo svojom okolí; ak ťa Boh volá k saleziánom, neváhaj, navštív najbližšiu saleziánsku komunitu.
Životopis – Artemid Zatti sa narodil 12. októbra 1880 v v Borette pri Reggii Emilia. Jeho rodičia boli roľníci: Alojz Zatti a Albína Vecchi.
V roku 1888 zomrel don Bosco. Rok nato začal 9-ročný Artemid Zatti pracovať. Ešte netušil, kto je to don Bosco, hoci neskôr ho v Argentíne nazvali donom Boscom chudobných. V tomto veku však bez toho, aby o tom niečo vedel, prežíval tvrdú skúsenosť Janka Bosca na gazdovstve u Mogliovcov. Artemid vstával ráno o tretej, zjedol trochu polenty, aby sa celkom prebudil a hybaj na pole. Až do šestnástich rokov bol z neho paholok, ktorý od svitu do mrku pracoval. Podlhovastá vychudnutá tvár a v očiach strach, že skončí ako toľkí nádenníci, ktorých v dvadsiatke skolila pelagra alebo malária.
Doma začul, že otec a matka plánujú odísť do Ameriky. V Argentíne v Bahíi Blanca mali totiž strýka, ktorý im napísal, že usilovný človek sa v Južnej Amerike môže uchytiť. V Taliansku boli vtedy pre nádenníka úbohé možnosti. Panovala roľnícka kríza, nezamestnanosť, veľkostatkárstvo a bieda, ktorá poľných robotníkov kosila ako pšenicu.
V roku 1897, keď mal Artemid sedemnásť rokov, Zattiovci odcestovali. Bahía Blanca a vôbec celá Argentína sa hemžila talianskymi emigrantmi, ktorí mlčky tvrdo pracovali. Na mieste ich čakal strýko a pomohol otcovi s obchodovaním na jarmokoch. Aj Artemid si našiel prácu, a to pri výrobe tehál.
„Čo keby som aj ja?“
V Bahíi Blanca žilo veľa antiklerikálov, ale Zattiovci chodili do kostola každú nedeľu. Jeho správu mali na starosti saleziáni dona Bosca, ktorí prišli do Argentíny ako misionári pred 22 rokmi. Artemid tak trochu pomáhal správcovi fary Karolovi Cavallimu udržiavať čistotu kostola. Keď mal voľný čas, sprevádzal ho aj pri návštevách chorých. Don Karol mu ponúkol životopis dona Bosca a Artemid ho jedným dychom prečítal. Potom mu v hlave skrsol nápad: „Čo keby som sa aj ja stal saleziánom?“ Mal už devätnásť rokov, porozprával sa teda o tom so svojím otcom. Tento dobrý človek pokrčil plecami a povedal:
„Už si dospelý a o svojom živote môžeš rozhodovať sám, ale dobre si to rozmysli, pretože ak sa dáš na túto cestu, musíš vydržať až do konca.“
Saleziánskych domov sa v Argentíne nachádzalo pomerne veľa a boli roztrúsené po celej krajine. Chlapci, ktorí sa pripravovali na rehoľný život, bývali v Bernale neďaleko Buenos Aires.
Prišiel tam aj mladý salezián chorý na tuberkulózu, ktorého si zobral na starosť Artemid. Mladík však chorobe podľahol a zomrel. Artemid mal 22 rokov a aj jeho sa postupne začal zmocňovať dotieravý kašeľ a pravidelne v podvečer sa objavila horúčka. Keď si ho lekár prehliadol, zistil, že jeho pľúca tiež napadla tuberkulóza. Opýtal sa predstavených:
„Nemáte nejaký dom v Andách? Tam je vzduch jemný a bohatý na kyslík. Ak ho chcete zachrániť, pošlite ho tam.“
Dom by sa našiel, ale Artemid by musel prekonať 600 km, vrátiť sa do Bahíe Blanca a odtiaľ podniknúť druhú cestu na východ dlhú 700 km. To by mu mohlo byť osudné. Prvých 600 km Zatti prekonal na tvrdom sedadle tretej triedy. Do svojho domu a na saleziánsku faru prišiel krajne vyčerpaný. Don Karol okamžite napísal predstaveným a o pár dní upovedomil rodičov: „Artemid nepôjde do Ánd, ale do saleziánskeho domu vo Viedme. Tam je dobrý vzduch a výborný lekár. Ten ho vylieči.“ A Artemidovi povedal:
„Len čo sa na to budeš cítiť, môžeš cestovať. Tu máš peniaze na cestu.“
Vo Viedme existovalo jediné saleziánske dielo s nemocnicou a lekárňou. Misionári tento komplex postavili pred štrnástimi rokmi. Mesto tvorila veľká hromada chudobných barakov, kde sa choroba mohla ľahko stať smrteľnou, pretože chýbali aj tie najzákladnejšie lieky. Salezián don Evázio Garrone bol predtým ošetrovateľom v talianskom vojsku a monsignor Cagliero ho poveril zriadením lekárne. Týmto dona Garroneho jedným šmahom ruky „promoval“ za lekára a v lekárni začalo fungovať zvláštne účtovníctvo. Bohatí platili za liek dvojnásobnú cenu a chudobní nič. Vedľa lekárne sa nachádzala maštaľ. Tú očistili, dezinfikovali a vybavili posteľou a matracom. Tak vznikla aj nemocnica pre chorých, ktorých nebolo možné liečiť doma.
Nie kňazom, ale lekárom
V marci 1902 Artemid prišiel do Viedmy a odtiaľ písal svojej matke: „S veľkou radosťou som sa tu stretol s mojimi drahými bratmi saleziánmi. Čo sa týka zdravia, prehliadol ma páter Garrone a uistil ma, že za mesiac budem vyliečený.“ V skutočnosti to trvalo dva roky.
V roku 1908 Artemid ako 28-ročný zložil doživotné sľuby a stal sa saleziánom. Radil sa s predstavenými a rozhodol sa, že zanechá teologické štúdiá a ostane pomáhať donovi Garronemu.
8. januára 1911 však don Garrone zomrel. Artemid sa tak z večera do rána stal zodpovedným za Lekáreň svätého Františka a za Nemocnicu svätého Jozefa. Aby to bolo v poriadku pred zákonom, predstavený prijal vyštudovaného lekára, ktorý sa stal kompetentným pred úradmi. V skutočnosti však liečil Artemid Zatti so svojimi skromnými poznatkami, ale s veľkou láskou ku všetkým chorým.
V roku 1913 sa uskutočnili Artemidove túžby. Položili základný kameň novej nemocnice. Zatiaľ sa postavilo len prízemie a čakalo sa za peniazmi, aby sa dokončilo prvé aj druhé podlažie. Kvôli tomu sa zabezpečili silné a bezpečné múry.
Najťažšie bolo zohnať potrebné peniaze, pretože v nemocnici a v lekárni platilo to isté účtovanie: jedni platili, druhí nie. Keď bolo zle, Zatti si sadol na bicykel, položil si na hlavu klobúk a išiel prosiť o almužnu. Klopal na dvere tých niekoľkých bohatých domov.
„Don Pedro, mohli by ste požičať päťtisíc pesos Pánu Bohu?“ opýtal sa.
„Pánu Bohu?“ nechápal boháč.
„Áno, don Pedro. Pán Ježiš povedal, že to, čo urobíme chudobným, urobíme jemu. To je dobrý obchod, požičať Pánu Bohu.“
Národná banka Argentíny otvorila vo Viedme svoju filiálku. Zattimu pridelili číslo bežného účtu 226. Artemid minul, čo mal na knižke, a aj to, čo nemal. Banka si ho dala zavolať. Okamžite musel zaplatiť veľký účet, ináč hrozilo, že na nemocnicu dajú hypotéku. Zatti stál pred direktorom ako vyjavený. Plakal, prosil a nevedel, čo robiť. Peňazí naozaj nemal. Jediné, čo mu ešte ostalo, boli ďalšie dlhy.
Niekto z banky zatelefonoval biskupovi Esandimu. Biskup zahundral a povedal, že sa už dajako postará. Zavolal si vikára:
„Telefonujú mi z banky. Je tam Zatti a plače, že nemá čím zaplatiť veľkú nepokrytú sumu. Stále rovnaký! Máte niečo v pokladni?“
„Sú tam peniaze na tlač nového čísla diecéznych novín.“
„Zanes ich rýchlo riaditeľovi banky a zachráň toho chudáka!“
Utrápený Artemid Zatti musel pripustiť, že banky „nepožičiavajú Pánu Bohu nič“. S peniazmi iba obchodujú a dosť. Ale ako zarytý kresťan to uzavrel slovami: „Ale mýlia sa oni, nie ja.“ A pokračoval ďalej.
Do nemocnice raz prišiel akýsi úbožiak v handrách. Liečili ho a on sa uzdravil. Nemal však v čom odísť domov. Zatti navštívil jednu rodinu a spustil: „Nemáte jedny šaty, čo by ste požičali Pánu Bohu?“ Vytiahli pomerne ošúchaný oblek, na čo Artemid zareagoval: „Krajší nemáte? Pánovi musíme predsa dať to najlepšie, čo máme.“
Inokedy zase prišiel špinavý a krívajúci Indián. Zatti zavolal ošetrovateľku: „Sestrička, pripravte posteľ pre Pána Ježiša.“
Keď došiel hladný a otrhaný chlapec, opýtal sa sestry: „Máte teplú polievku a jedny šaty pre 10-ročného Ježiška?“
Oproti nemocnici otvorili naozajstnú lekáreň, kde pracoval diplomovaný lekárnik, a podľa zákona sa tá nemocničná mala zatvoriť. Ale Zatti vedel, že v novej lekárni budú musieť platiť všetci a chudobní nebudú mať lieky. Dohodol sa teda s predstavenými a celé dni a noci trávil nad učebnicami z farmácie. Potom sa pobral do La Platy, aby urobil potrebné skúšky. Domov sa vrátil s diplomom a nemocničná lekáreň mohla pokojne pokračovať v službe chudobným. Keď mu hovorili, aby viedol podvojné účtovanie, zavše odvetil: „Veď ja ho už vediem. Do pravého vrecka dávam peniaze, čo dostávam, a do ľavého účty, ktoré treba zaplatiť. Podvojné účtovanie je niečo iné?“
Pozeral sa hore
19. júla 1950 sa pokazil vodojem. Artemid Zatti, vtedy už 70-ročný, sa vyškriabal po dlhom rebríku, aby ho opravil. Zhodou okolností ešte aj pršalo. Noha sa mu pošmykla, rebrík stratil rovnováhu a on spadol. Náraz bol taký silný, že Artemid si poranil hlavu a doudieral celé telo. Pokúsil sa povedať, že to nič nie je, ale dobre vedel, že to nie je pravda.
Starý nábytok sa zdá pevný a večný, keď však padne, celý sa rozhegá. Aj Zatti sa odrazu cítil starý a chorý, navyše ho trápila neutíchajúca bolesť v ľavom boku a iné zdravotné problémy. Z medicíny vedel dosť na to, aby mohol povedať:
„Je to nádor na pankrease. Neunúvajte sa, pretože na to niet lieku.“
Raz ho ktosi prekvapil, keď ticho plakal. Rýchlo si utrel slzy a tváril sa, že je to jeho vina. „Máte bolesti?“ pýtali sa ho. Artemid odvetil: „Nejde o to. Ale vidím, že som už staré zbytočné železo.“ Poprosil o pomazanie chorých a obnovil si krstné i rehoľné sľuby. Keď sa ho opýtali, ako sa má, ako mu to ide, dostali zvláštnu odpoveď: „Dohora.“
A Artemid sa pritom pozrel smerom k nebu. 15. marca 1951 odišiel k Pánovi, ktorému život nepožičal, ale daroval.
(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)
World of Words 